Ešte nedávno to bola ošarpaná, prázdna schránka – schátralá pripomienka časov, ktoré sa nevrátia.
Dedičia kaštieľa však videli v ruinách čosi iné. Zanedlho namiesto neomietnutého skeletu a vytlčených okien vyrástlo miesto nadčasovej elegancie – Château Belá.
V pamäti mi ostalo červené kreslo vis-à-vis: sedadlo pre dvoch, ktorí sedia tvárou v tvár. Hovorí o zabudnutom umení rozhovoru, o spomalení v prítomnosti druhého a o obyčajnom luxuse naozajstnej pozornosti. Stretnime sa tam – zajtra, vo sne.
Na začiatku každej rozprávky je niekto, kto vidí ponad rozvaliny a dokáže si predstaviť, čím by sa mohli stať.
