Sú dni, keď pred nami visí taká temnota, že aj to, čo je za ňou, vyzerá ako čistá katastrofa. Sú to tie momenty, kedy má človek chuť zrušiť celý deň a nevystrčiť nos spod perín.
A predsa sa aj vtedy nájdu nepoučiteľní optimisti, ktorí namiesto toho začnú sadiť stromy... napríklad trpezlivosti, láskavosti či vernosti. Keď sa potom tá ťažoba konečne rozhrnie a ukáže sa, že nebo je vlastne modré, všetko, čo zasadili potme, zrazu na ostrom svetle krásne obstojí. Rozkvitnuté, zelené a v plnej paráde.
Pretože žiadna mizéria netrvá večne, drahí moji! Bude slnko, budú kvety, radosť a tak ďalej a tak podobne, veruže bude. Poďme my pekne ďalej, až kým sa toho dňa nedočkáme.
