Ing. Albert H. PhD je človek usporiadaný a dôstojný. Každé ráno vstáva o 5:15, nažehlený a s dokonalým účesom. Úspešne valcuje konkurenciu a ponožky má v šatníku zoradené abecedne. Jeho dve deti hovoria plynule piatimi jazykmi vrátane starogréčtiny. V Albertovom svete má všetko svoje pevné, logické miesto. Je chvályhodným majákom disciplíny a pedantnosti pre celé svoje, žiaľ poľutovaniahodne nedokonalé, okolie.
V inkriminovanú stredu 13. apríla sa však Albertovi pokazil budík. Zobudil sa až o 6:58 a nielenže si nezacvičil a nenapísal tri afirmácie na daný deň, ale sa ani nestihol naraňajkovať a zapraviť si košeľu do nohavíc. Cestou k dverám malíčkom na nohe presne trafil roh masívnej mahagónovej komody. S revom raneného rysa sa skackajúc bleskurýchlo presunul k autu. Chvíľu lovil kľúče v aktovke, a pohmatom zistil, že sa prepadli na dno medzi staré účtenky a roztopenú čokoládu. Počas zbesilej jazdy rannou špičkou sa Albert ani nesnažil upokojiť a na dôležité stretnutie s investormi dorazil s tlakom 160 na 110. Teatrálnym gestom otvoril notebook, no ten bol úplne vybitý. Rozpačité stretnutie nejako prežil a zvyšok dňa doklepal v relatívnom kľude, ak nerátame espresso na košeli a chýbajúci toaletný papier na firemnom WC.
Po práci sa ešte zastavil v potravinách. Pokyn od manželky: „Kúp maslo, a ak majú rožky, vezmi desať,“ splnil do písmena. Rožky mali, tak prirodzene kúpil desať masiel. Cestou domov zaniesol manželkine hodvábne kostýmy omylom do práčovne namiesto do čistiarne. Diskrétne pomlčíme o tom, čo sa po jeho príchode domov medzi manželmi H. odohralo.
Okolo deviatej večer sedí Albert v obývačke na zemi. K škvrne od kávy pribudol kečup z večere (“Daj to sem, ja to otvorím”). Albert neprítomne hľadí do prázdna a zrazu sa začne nekontrolovateľne smiať. S úľavou si utrie si slzy a oblečie vyťahané tepláky. Bohu vďaka, konečne môže byť normálny.
A kedy sa mieni opäť stať stelesnením dokonalosti? Až naprší a uschne.
